Abstract

Na základe určitých špecifických prejavov lásky podáva Scheler v diele Wesen und Formen der Sympathie argumenty, podľa ktorých nie je možné zaradiť lásku k pocitom, ktoré vznikajú ako reakcia na nejaký vonkajší podnet. Láska podľa Schelera nepatrí medzi pocity, ktorých vlastným zmyslom je motivovať človeka k adekvátnej reakcii na prítomnosť nejakého prospešného alebo škodlivého objektu, a teda neprispieva primárne k prežitiu organizmu. Láska je naopak nezávislý a spontánny akt, v ktorom sa obohacuje duchovná zložka človeka - osoba. V tomto článku analyzujem jeho najdôležitejšie argumenty a snažím sa ukázať, že aj napriek daným pozorovaniam nie je možné odmietnuť názor, podľa ktorého je láska pocitom. Nedostatočnosť jeho argumentov pritom nespočíva v nesprávnych pozorovaniach, ale v nesprávnom oddelení osoby od jej schopností, vlastností a hodnôt.